Očakávania

Zuzana Aichová

Nenaplnené očakávania prinášajú sklamanie. Ak dokážeme tieto pocity využiť ako dobrú lekciu, môžeme sa aj vďaka sklamaniu v živote výrazne posunúť.

Zažili sme to všetci – tie najväčšie očakávania zvyknú priniesť tie najväčšie sklamania. Neznamená to však, že sa máme našich očakávaní vzdať. Naopak, očakávania sú pre naše napredovanie dôležité, pokiaľ ich podporíme aj cieľavedomou činnosťou. Očakávať, že sa niečo udeje bez nášho pričinenia je detinské, hoci aj to môže niekedy vyjsť. Ak to nevyjde, o to viac je potrebné si uvedomiť, či sme pre to spravili dosť. Často máme tendenciu sklamanie z nenaplneného očakávania preklopiť na výčitky voči iným. Presúvanie zodpovednosti za naše sklamanie na druhých formou výčitiek či hnevu je úplne bezcenné. Ten druhý zväčša ani nerozumie, o čo ide. Výčitkami takmer nikdy nič nevyriešime. Naopak, situáciu to môže ešte zhoršiť. Rovnako neefektívne je vinu za neúspech pripisovať vonkajším okolnostiam. Tie totiž zväčša nedokážeme vôbec ovplyvniť.

 

Zbavovanie sa zodpovednosti

Ak sa zbavujeme zodpovednosti za nenaplnené očakávania, sami seba staviame do pasívnej pozície. „Ja za to nemôžem, to okolnosti boli neprajné. To on mi nevyšiel v ústrety. Sklamal ma. Nikto mi nerozumie. Nemá ma rád.“ Ak sa však necítime za náš neúspech zodpovední, priznávame, že sme napĺňanie našich očakávaní nemali pevne v rukách. Zbavovanie sa zodpovednosti a prenášanie viny mimo nás – „vyviňovanie sa“ – naše uvažovanie zacyklí a nikam nás neposúva. Samozrejme, aktívne podieľanie sa na napĺňaní našich očakávaní negarantuje zaručený úspech. Rozdiel je v tom, že keď sme aktívni pri napĺňaní očakávaní, vieme v tom pokračovať aj v prípade sklamania. Keď sa vyplačeme do vankúša, alebo posťažujeme niekomu blízkemu, prehodíme výhybku a vydáme sa ďalej, skúsime niečo zmeniť, prípadne pôjdeme iným smerom. Ostávať v sebaľútosti je strata času.

Je potrebné si uvedomiť, že druhí nie sú zodpovední za naše nenaplnené očakávania. Nikto nie je povinný vychádzať druhému natoľko v ústrety, aby mu neustále napĺňal očakávania, o ktorých navyše ani nemusí vedieť. Preto je dobré očakávania upraviť podľa reálnych možností a neľpieť na svojej predstave. Ak spravíme kompromis, naplnenie nášho očakávania sa stane reálnejším.

Ak cítite, že Vy ste tá osoba, ktorá tomu druhému vychádza v ústrety a plní mu/jej všetko, o čo si zažiada, v materiálnej i duchovnej podobe, a teda očakávate od neho/nej to isté späť, vedzte, že tak to nefunguje. Je dôležité rozlišovať medzi zaslepeným dávaním a tým zdravím. Pri zdravom odovzdávaní sa cítia obe strany komfortne a nie je priestor na sklamanie ani výčitky. Aj dávanie má svoje hranice, rovnako ako očakávania. Aj nekonečná odovzdanosť pre inú osobu nám škodí rovnako ako nenaplnené očakávanie. Často sú to spojené nádoby.

 

Ako sa vymotať zo sklamania a využiť ho ako dobrú lekciu?

Všetko je o tom, ako sa k tomu postavíte. Buďte aktívni a hľadajte riešenie. V sebe, nie mimo vás – neviňte okolnosti či iných ľudí za vaše sklamanie. Nemusíte vedieť všetko ihneď spracovať a vyrovnať sa s tým. Prijmite realitu, ale netrpte príliš dlho. Pretože to vás nikam neposúva, naopak vás to vracia späť. Nazrite na sklamanie ako na lekciu, vďaka ktorej ste sa poučili a naučili niečo nové aj o sebe. Zamyslite sa nad tým a zúžitkujte tieto vedomosti do ďalších skúseností a vzťahov. Je dôležité, aby ste sklamanie a neúspech nevnímali ako vašu prehru. Potom nebudete považovať za potrebné hľadať vinníka. Nie ste vinný/á. Nikto nie je vinný. Stalo sa. Berte to ako skúsenosť, nie prehru. Nabudúce to skúste inak a buďte vďační za ponaučenie. Ktosi povedal, že nepozná silného človeka s ľahkou minulosťou. Podľa mňa je to veľmi trefné i povzbudivé. Každá skúsenosť nás formuje a každá bolesť zoceľuje.

Buďte aktívni. Nevyčkávajte, nenechávajte všetko na osud a na situáciu. Konajte, hoci to je práve to, čomu sa podvedome snažíte vyhnúť. Neuveriteľne vás to povzbudí a posilní to vaše sebavedomie. Je dôležité rozpoznať vaše vnútorné hranice. Príliš veľa kompromisov vás spravidla šťastnými nespravia. Vnímajte, čo je už za hranicami vašej únosnosti. To je stav, kedy sa už v danej konštelácii necítite šťastne a dokonca ani komfortne a prirodzene. Naopak, cítite sústavnú krivdu a bolesť zo sklamania i nepochopenia. Ak to rozpoznáte, je potrebné vedieť to opustiť. Môže sa jednať o akýkoľvek vzťah, pracovný, súkromný, skupinový. Môže to byť miesto, alebo situácia, ktorá dlhšie nenapĺňa vaše očakávania. Ak to nedokážete ovplyvniť a zmeniť, opustite to. Hoci je to ťažké, keď to spravíte, pocítite zväčša veľmi rýchlo úľavu a časom aj šťastie.

 

Rastieme a napredujeme aj vďaka sklamaniu

Sklamania nás učia lepšie sa poznať. Učíme sa zariadiť si život tak, aby sme mohli byť samými sebou a šťastnými. Rozpoznávame svoje hranice a keď ich máme pevne stanovené, druhí ich začnú prirodzene akceptovať a prestanú nám do života prichádzať ľudia, vzťahy či situácie, ktoré nám škodia. My sa vďaka sklamaniam posúvame iným smerom, obohatení novými skúsenosťami a vedomosťami.

Návod znie jednoducho, ale  zo začiatku to bude drina. Keď to prvýkrát zvládnete, druhýkrát to pôjde ľahšie, až si nakoniec poviete: „Veď to je úplne jednoduché! Prečo som to nespravil/a už skôr?!“

 

Zuzana Aichová